Posledné mesiace si každý deň uvedomujem, ako veľmi som vďačná za svoj momentálny stav študentský. Ten totiž pri troške trpezlivosti a vôle umožňuje každému v budúcnosti snáď titulovanému stráviť určitý čas za hranicami nášho alebo bratského štátu. A potom, počas svojho slávneho pobytu dostane študent už sveta viac- menej znalý balík, ktorý ale teraz nebudem celkom otvárať. Jeho obsah je i tak všeobecne známy z propagačných materiálov partnerských univerzít a inštitúcií, ale i rôznych agentúr (aspoň pre ilustráciu, začína približne takto: „Pobyt v zahraničí zlepší Vaše jazykové schopnosti...“).
V tom balíku je ale predsa jedna položka, ktorú vyťahujem obzvlášť rada- a tou sú rozdiely. Je to pre mňa tá najfarebnejšia, najzaujímavejšia a najpodstatnejšia časť každého výmenného balíčka. Rozdiely možno vnímať všade a vždy- na ulici, v škole, v rozhovoroch s miestnymi ľuďmi, v štruktúre iného jazyka, v spôsoboch prípravy rovnakých surovín, vo fajčení...
K tomu, aby človeku tieto rozdiely vystúpili pred očami a on ich začal vnímať v plnej kráse (?) je potrebná len ústretovosť a doširoka otvorené okále. A potom ich uvidí aj v tak samozrejmom prostredí akým je železničné nástupište a pri (pre niekoho tak samozrejmej) činnosti akou je fajčenie. Po prvýkrát som veľký, priam zásadný rozdiel spozorovala na železničnej stanici v švajčiarskom Bazilej. V tomto prípade by som ale mohla pokojne povedať, že ten rozdiel nespozorovali moje doširoka otvorené okále, ale skôr nosné dierky. Na moje prekvapenie je v tejto pomerne upätej a sterilne čistej alpskej krajine fyzicky zdravých občanov konzumujúcich prevažne bio- potraviny nielenže pomerne vysoký podiel fajčiarov (zhruba 1/3), ale táto očividná menšina si môže vychutnávať luxus prakticky neobmedzeného produkovania dymu zo svojich cigariet. Na železničných perónoch, autobusových zastávkach, v baroch- nikde nevisí ceduľa s nápisom: Rauchen verboten. Priznám sa, že ako nefajčiara ma občas iritujú chvíle, kedy si počas piatich minút čakania na vlak neviem na tom dlhom peróne nájsť miesto, kam by na mňa nemali dosah tie otravné sivé mráčiky.
Posuniem sa teda do ďalšej krajiny, kde tento problém vyriešili s nemecky priam chladnou hlavou. A pri opise si pomôžem ošúchaným zvratom: v Nemecku je na perónoch vlk sýty a ovca celá. Našli tu totiž spôsob, ako môžu fajčiari počas krátkych minút čakania na prestup dostať do svojho tela potrebnú dávku nikotínu, a zároveň ako ponechať ostatným možnosť sa tomuto rituálu bezpečne vyhnúť. Na perónoch vytvorili tzv. Rauchen Zonen (fajčiarské zóny). Sú to na zem namaľované žlté štvorce s rozmermi asi 5x5 metrov, v ktorých sa môže každý oddávať tabakovému pôžitku do sýtosti. A ostatní sa môžu presunúť o niekoľko metrov ďalej bez toho, aby si museli so zamračeným čelom ovoniavať kabáty. Výborne riešenie, ktoré navyše poskytuje veselý a jedinečný pohľad na neuveriteľne farebnú skupinku cestujúcich kravaťákov, mužov s pivným bruškom až bruchom a fúzikmi pracne učesanými, mladých študentiek a mnohých ďalších, ktorí sa spoločne tlačia v tomto štvorčeku. Priznám sa, že v tom pohľade som dokonca našla paralelu s mojimi spomienkami na základnú školu, kedy sme sa v rámci našich hier nemohli pohnúť z na zem kriedou namaľovaného kruhu a držali sme pri tom roztápajúce sa zmrzliny.... :)
Komentáre