Yoka

Patrím medzi ľudí, ktorí kúzlo čínskych reštaurácií spoznali len nedávno. V podstate sa to začalo jedným (nepochybne výborne marketingovo zvládnutým) lákadlom- neobmedzené menu v hodnote 79 korún. Samozrejme, po niekoľkých návštevách sa z hlavného lákadla stal hlavný strašiak. Neobmedzenosť ponuky som totiž využila priam obmedzene hlúpo a keďže som sa po všetkom tom jedle cítila obmedzene aj v niekoľkých ďalších významových odtienkoch, zanechala som svoju prvú čínsku reštauráciu ďalším hltačom neobmedzenej ponuky (a verte mi, že nových stále pribúda).

 
Mojou novovybudovanou láskou k čínskemu jedlu ale táto skúsenosť neotriasla. Po strávení všetkých tých é-čok, sójových omáčok a umelých dochucovadiel sa ani niet čomu čudovať. A tak som svoju ďalšiu návštevu ulíc v centre mesta „ochutila“ obedom v ďalšej čínskej reštaurácie. Tentoraz som si do rúk zobrala aj jedálny lístok a objednala si tie super divné rezance (v originály na jedálnom lístku sa volali M19 Nudle tří chutí :-)). Mňam... „A možno mi z nich ani nebude zle, ako naposledy“ povedala som svojmu spoluobedníkovi a začala rozmýšľať nad tým, že v najbližšej dobe sa sem určite vrátim. Po chvíli som si ale uvedomila, že tých čínskych reštaurácií je tak veľa, veľa, veľa, že by možno stálo za pokus vyskúšať nejakú inú... Potom ale prišiel ten rozhodujúci moment, ktorým si tie žienky v napodobeninách kimona získali moju absolútnu vernosť. Malá Číňanka, u ktorej sme pri pultíku platili za ten impozantný obed totiž odkiaľsi a úplne znenazdajky vytiahla dve wrigleysky a podala nám ich. Teda poviem vám, takú starostlivosť o zákazníka som ešte nezažila (a to som raz večerala v jednom z najdrahších- ak nie rovno v najdrahšom bratislavskom hotely). Myslím, že predseda Mao by s touto silnou značkou reprezentujúcu všetky nešváry západného sveta zásadne nesúhlasil, ale aspoň by sa mohol zas a znova pýšiť dokonale podnikavým duchom svojich krajanov. A pritom im určite v školách neprednášali hodiny a hodiny o tých výborných marketingových riešeniach západného sveta.