Yoka

Asi je len málo ľudí, ktorí videli ten krásne plachý film o Forrestovi Gumpovi a ktorí by ho nezaradili minimálne do svojho rebríčka top- ten filmov. A myslím si, že jeden z dôvodov jeho všeobecnej obľuby je to nespočetné množstvo paralel s našimi životmi, ktoré si možno neuvedomíme po prvom prebehnutí záverečných titulkov, ale ktoré predsa len celým filmom presakujú. Nekričal predsa na vás niekto aspoň raz: ,,Bež!“

Sedela som nalepená na okne električky číslo 26. Ranný chlad prerážal vrstvu skla a dotýkal sa mojej tváre. Krivil jej obrysy a ďalej prenikal pod vrstvy oblečenia. Ďalšie prudké zastavenie na niekoľko sekúnd oddelilo môj chrbát od sedadla. Potom ma fyzikálne zákony vrátili na pôvodné miesto a ja som svoj zrak uprela na prázdnu ulicu lemujúcu električkové koľaje. A po tej ulici bežal chlapec. Bežal rýchlo, pred ním nestáli žiadne prekážky. Ale predsa ho niečo brzdilo. Na chrbte mu zúrivo poskakovala obrovská taška a neprirodzene krivila jeho postavu. A vtedy som si spomenula na Forresta- ako beží zelenou alejou a tie divné putá padajú z jeho nôh a on beží a oslobodzuje sa...

Čo všetko brzdí nás? Aká ťažoba spomaľuje náš beh, náš život, naše šťastie? Kufríky so zmluvami, igelitky napchaté nákupmi zarezávajúce sa do dlaní, vrecká plné kľúčov od auta, bytu, garáže, brány, trezoru a všetky tie ťaživé myšlienky...

Predstavte si to- len tak sa rozbehnúť popri závoji stromov, v žiari slnka postupne zhadzovať všetky zbytočnosti, nánosy a aspoň niekoľko kilometrov bežať len tak, čistí a ničím nebrzdení... Tak bež Forrest! A bežme aj my!