Uviazla som a neviem čo s tým. Hrdina Šimečkovho románu Džin to vybehá niekde medzi bratislavskými ulicami. Lenže ja nebehám rada. Niekto by to zajedol kilom čokolády. Lenže môj žalúdok sa stiahol a prijíma iba jablkovú šťavu a piškóty. Iný by sa možno opil. Skúšala som to minulý týždeň a moje telo mi dalo jasne najavo, že tadeto cesta nevedie. Ostáva ešte jedna možnosť- skúsiť to vypísať.
Zažívam už po niekoľkýkrát kolotoč lúčenia. Znova opúšťam ďalšie miesto, mesto, ľudí. Väčšinu z nich už nikdy v život neuvidím. To isté sa zopakuje o pol roka. Nové miesto, mesto, ľudia. Človek vie na začiatku, že to takto dopadne, no i tak sa do toho pustí- po pár mesiacoch niektorým prinesie seba, svoje srdce, pocity, myšlienky. Už to nie je len o spoločných večierkoch. Staneme sa priateľmi. A potom sa rozlúčime. Z priateľstiev ostanú iba stopy. Trochu to bolí.
Zažívam po tisíci raz zúfalstvo z otáznika visiaceho nad mojím miestom na tomto svete. Na vysokej škole som zistila, že moje vysnívané povolanie je nanič a vo forme, akej som o ňom snívala je iba utópiou. Okrem toho som nazrela do niekoľkých dverí skutočného života mimo univerzitu a mimo sladký život študentský a ostala som zhrozená. Naivný idealizmus ma totálne zrádza. To bolí veľmi.
A nakoniec, zažívam absolútny chaos v otázkach vzťahov. Milióny otázok, ktoré by mala prehlušiť jediná odpoveď. Bolo by to ľahké vo vákuu alebo snáď ešte v živote reklamy „Keď ju miluješ, nie je čo riešiť“. Lenže ani to nejde. Moje city sú vhodené do tohto sveta okolností, kontextov, situácií, času a priestoru. Vákuum s iba „Ty a Ja“ sa stalo ďalšou utópiou. To chveje kútikmi očí a srdcom.
Vypísala som sa. Napätie aspoň na chvíľu poľavilo a čakanie na odpovede sa na chvíľu stalo príjemným. Toto je moje behanie, moja čokoláda, môj alkohol.
Komentáre