Nepamätám si presný dátum. Bolo to približne pred týždňom- tromi. A neviem ani presný názov. Podstatou toho dňa bolo pripomenúť, že v našej spoločnosti žijú rodiny, priatelia, lásky, ktorým niekto zmizol, stratil sa, utiekol... V Reflexe na nás útočili príbehy so šťastným i menej šťastným koncom. V Tescu sa začalo objavovať čoraz viac fotografií zmiznutých detí. Na chvíľu sa dostali ich príbehy do očí a uší širšej verejnosť. Ale len na chvíľu- na druhý deň sme si v Reflexe pripomínali s rovnako smutným výrazom moderátora alebo moderátorky ďalšiu udalosť (možno v kontexte minulého dňa pálivo a absurdne vyznievajúci medzinárodný deň chrobákov či plastových fliaš).
Rozmýšľam nad tým, koľko z týchto stratených detí v skutočnosti utieklo z domu. A nie je to na podnet srdcervúceho televízneho prejavu. Dôvod je osobnejší....
Môj mladší brat mi po návrate zo školy povedal: ,,Tim zobral rodičom peniaze a utiekol z domu.“ Tim je mladý Belgičan, ktorý u nás pár dní býval v rámci jedného študentského programu. Je to milý chalan, pre niekoho možno trochu excentrický. Teraz ho hľadá belgická polícia. A hľadajú ho aj na Slovensku- strávil tu predsa niekoľko dní a pozná sa s mnohými ľuďmi. S jednou osobou zo Slovenska si dokonca písal maily. Písal o tom, že chce utiecť z domu....
Nechcem nič zjednodušovať a ani sa púšťať do psychologických analýz (od toho sú tu iní), ale viete čo si myslím? Takmer nikto sa nerozhodne utiecť z domu len tak- z minúty na minútu. Musí mať na to dôvod a myslieť na to, plánovať. A počas toho obdobia kedy nad tým len uvažuje a tým, kedy svoj zámer zrealizuje, možno dáva svojmu okoliu akési signály, náznaky, inotaje. No my, ľudia hyperrýchlej doby, často stratení v kope informácií, vlastných starostí, balastu a miliónov iných podnetov, jednoducho nie sme vždy schopní tieto signály identifikovať. A to je možno popri globálnemu otepľovaniu ďalšia tragédia našej doby...
Komentáre