Yoka

Pred tým, než som začala písať tento text, som bola rozhodnutá uviesť v nasledujúcich riadkoch iba holé fakty potrebné k porovnaniu. Chcela som sa vyhnúť hodnoteniu, pretože som si nepripadala z podstaty veci dostatočne kvalifikovaná. Myslela som si, že jedinou kvalifikáciou by v tomto prípade bolo rodičovstvo, ktoré sa ma momentálne v žiadnom prípade netýka. No po chvíľke odstupu, ktorú mi zabezpečil môj milý sused som si uvedomila, že k hodnoteniu, ku ktorému dôjde v tomto texte, je potrebná jediná kvalifikácia. A tou je detstvo. A keďže to moje nielenže bolo, ale bolo aj krásne farebné, rozhodla som sa svoj text obohatiť (?) :) aj svojou kritikou.

Počas cesty v jednom žiarivom autobuse som si vypýtala od rovnako žiarivej slečny ženský časopis. Priniesla mi hneď dva- síce oba už dva mesiace staré, ale oba stále s priam ožarujúcimi titulkami. Prešla som povinnú jazdu- reklama, reklama, reklama, editoriál, obsah, reklama, reklama, reklama, rozhovor, reklama.... reklama, móda, reklama... á darčeky pod stromček- pre malých, dievčatá, malí chlapci, slečny....reklama.... počkať! A listujem o niekoľko strán späť. Fíha, to sú ale hračky- tenisky s kolieskami, samozrejmosťou je kozmetický kufrík a líčidla- žiadna Little Miss Sunshine, ale rovno Dior (na vrásky sa predsa treba začať pripravovať už v prvej triede!), transformers superrobot, spy alarm, ktorý „vytvára bezpečnú zónu pred dospelákmi“ a mobil! Ten na mňa (a čo majú povedať úbohé mamičky) doslova hučí: ,,Ešte ho nemá?“ A hukot tejto otázky následne prebije priam rev ceny pod ňou...

Keď si spomeniem na svoje detstvo, vybaví sa mi množstvo hračiek- plyšová koala, domino, nepravá Barbie (tá originál bola príliš drahá) a samozrejme Lego. To bol môj a bratov svet, ktorý rovnako ako my, milovali i naši rodičia. Tí po vysypaní krabice s farebnými dierkovanými kockami vedeli, že majú na niekoľko hodín konečne čas aj pre seba. Všetky tie veci mám odložené- pohľad na niektoré ma teší i dnes, iné sú starostlivo odložené pre ďalšiu  generáciu mojej rodiny. Verím, že keď som s týmito hračkami dokázala byť detsky nekonečne šťastná ja, dokážu to i moje deti.

Priznám sa Vám, že mi nesmierne vadia všetky tie superžiarivé, superznačkové a samozrejme super- multifunkčné veci. Neodvažujem sa ich ani nazvať hračkami. S hračkami sa deti hrajú, odtiaľ je samotné slovo očividne odvodené. A skutočné hračky rozvíjajú detskú myseľ, kreativitu, zručnosť. A jediný moment, kedy je pri manipulácii s týmito vecami zapojená kreativita je iba okamih, kedy si mladá dáma musí vybrať odtieň farby na líčka.

Ale nebudem končiť tento text pesimisticky. Inšpiruje ma k tomu príklad mojej kamarátky. Tá nedávno začala pracovať ako au-pair v nemeckej rodine. Jej prvé dojmy sa dajú zhrnúť takto- malý môže pozerať televíziu len (?) pol hodinu denne a v dome je veľa spoločenských hier, ktoré spolu pravidelne hráva celá rodina.

Nie je toto predsa len lepšia cesta než tá s kozmetickým kufríkom za zatvorenými dverami, ktoré sú zabezpečené spy alarmom proti dospelým?