Toľkokrát som prechádzala týmito miestami. Držiac sa niekoho ruky, nesúc tašku s učebnicou angličtiny, batoh plný spoteného oblečenia alebo len tak- s prázdnymi rukami a dychom páchnucim alkoholom. Toľko slov sa počas tej cesty predralo bránami mojich úst a ešte viac klopalo na bubienky mojich uší. Tá cesta na mňa dýchala svojim podmanivým, čarovným dychom. Dnes som ale cítila iba pach- odporný smrad posilnený mojou rastúcou nechuťou voči tejto ceste, tomuto miestu. Ten červeno- žltý pach vysvieteného McDonaldu a Baumaxu sa na mňa valil a omračoval ma svojou intenzitou. Po čase sa začal miešať s mrakmi valiacimi sa zo zeme čerstvo pokrytej vrstvou asfaltu, ktorá sa tiahla pozdĺž cesty ako chorobne čierne sliny.
Cestou mi z toho znechutenia niekoľkokrát vbehli do očí kvapôčky sĺz a mierne mi zahmlili pohľad na všetkých tých pseudo- punkáčov, hippiesákov, náckov a čo ja viem ešte akých pseudo- figúriek. Každý z nich, kráčajúc svojou cestou mi pripomenul myšlienku atomizovanej spoločnosti. Ako dávno sa náznaky a opatrné kritiky premenili na tak bežnú realitu, že jej zhubné nádory vrástli do samotného jadra spoločnosti tak hlboko, že sa už nikto nepokúša vyrvať ich? Prečo sme museli zájsť tak ďaleko?!
Komentáre