Yoka

Poznáte ten okamih, keď kráčate po ulici a zrazu - ,,bum!“? Zbadáte, zacítite, začujete niečo, čo vás okamžite prenesie mimo reálny časopriestor a vy sa ocitnete o niekoľko rokov dozadu?

Dnes som sa vracala zo školy a zrazu som niekde v hlave začula presne to úderné BUM! Oproti mne kráčal asi sedemdesiatročný pán. V pravej ruke niesol starú koženkovú tašku z ktorej trčal kus chleba a žuvačky. Áno, žuvačky! Neboli to ale žiadne orbitky alebo winterfreshky. Z tej polorozpadnutej tašky trčali za sebou krásne usporiadané farebné guličky. Presne také isté, aké mi celé detstvo dávala stará mama. A ako som sa vždy na ne tešila! Vôbec mi nevadilo, že po dvoch minútach celkom stratili svoju sladkú chuť a zmenili sa na kus nejakej čudnej, mäkkej hmoty. Priznám sa, že som celkom zabudla na to, akú radosť mi vždy tá mala guľôčka urobila. A preto ešte dnes skočím do obchodu a urobím si radosť za desať korún. Hádam to moje zuby vydržia :-)