Yoka

Na Slovensku sa v priebehu niekoľkých rokov výrazne zmenili redakčné tímy. Veľmi zjednodušene povedané- omladli a viac sa diverzifikovali. Podľa prieskumu Slovenského syndikátu novinárov (SSN) a výskumného združenia Mass Media Science (ktorý pôsobí pri Katedre žurnalistiky FF UK) z roku 2005, pracovalo v slovenských médiách 23,2 % ľudí mladších ako 30 rokov a spolu až 65,3% ľudí bez novinárskeho vzdelania. Dovolím si ale tvrdiť, že mladých žurnalistov je v súčasnosti ešte oveľa viac. Často sa hovorí o tom, že novinárom môže byť u nás prakticky každý, kto vie písať a predať sa. Iní sa pýtajú- strácajú sa u nás novinári- profesionáli? A ak áno, je možné tomu nejako zabrániť?

 
Svojský spôsob riešenia tohto problému ponúka Taliansko. Tu už od dávnej minulosti patrí k novinárskemu povolaniu elitný status, ktorý je silno a intenzívne chránený. Najsilnejšou z pák tejto ochrany je systém, v rámci ktorého môže byť profesionálnym novinárom len ten, kto na to „dostane papier“. A až potom sa môže stať členom akéhosi profesného združenia, tzv. Ordine dei giornalisti. Dostať sa ale do tohto združenia vôbec nie je jednoduché- základnou podmienkou vstupu je úspešné absolvovanie oficiálnej skúšky, ktorá je podľa slov talianskych novinárov veľmi náročná. Ak chce ale novinár zvýšiť svoju hodnotu na mediálnom trhu práce, je pre neho nevyhnutné túto skúšku zvládnuť. A potom musí vlastne už len čakať, kým zostarne. V Taliansku sa totiž profesionálna žurnalistika spája s menami nesúcimi dlhoročné skúsenosti a serióznosť. Pre ukážku si stačí zapnúť taliansku štátnu televíziu RAI 1- ťažko by ste v správach o počasí alebo v hlavnej spravodajskej relácii čakali na mladú, atraktívnu slečnu. Namiesto toho sa vám prihovorí sympatický šesťdesiatnik s vážnym výrazom tváre.

 
Tento tradičný model má ale čím ďalej, tým viac odporcov. Väčšina z nich sú mladí študenti žurnalistiky, ktorým tento systém výrazne komplikuje začiatok kariéry. Akoby tým vlastne okrádal taliansku žurnalistiku o mladé, nové pohľady, o nový vietor medzi novinovými stranami a na televíznych obrazovkách.

 Určite by sa našli mnohí, ktorí by tento taliansky model radi aplikovali aj v podmienkach slovenskej žurnalistiky. Pre mňa osobne ale spomínaný model predstavuje príklad neflexibilného, stagnujúceho a skostnateného systému, ktorí zbytočne odrádza mladých ľudí od aktivity. Je to vlastne akýsi protipól trendu, ktorý je v súčasnosti na Slovensku. Ako zástanca kompromisov si myslím, že dobre fungujúci systém by mal dokázať skĺbiť skúsenosti s mladosťou. V tomto smere má ale čo doháňať nielen Slovensko, ale aj Taliansko.